TURKEY

TAK! Možno niekto neviem a možno niekto zabudol, ale dal som sa pred mesiacom na potápanie. Jeden profesor u nás na fakulte totiž robí inštruktora, a tak sme sa s ním dohodli, že s ním budeme mať súkromný kurz v angličtine. Začalo to týždňom, v ktorom sme preberali iba teóriu, ale musím povedať, že to vôbec nebolo nudné ako som čakal. Dozvedel som sa veľa užitočných vecí a asi sto spôsobov, ako môže človek zomrieť pri potápaní. Je to naozaj jednoduché (myslím zomrieť nie potápať). Spočiatku som si to predstavoval ako jazdu autobusom – ja si budem „sedieť“ a inštruktor a technika sa o všetko postará, ale OMYL. Je to naozaj zložitý proces. Pripraviť sa na ponor nám trvá vždy takmer hodinu. Skontrolovať a skompletizovať výstroj vôbec nie je jednoduché. Rovnako je to pod vodou, keď musíte všetko neustále kontrolovať a myslieť na sto vecí na raz. No ale poďme na krajšie veci. Spočiatku sme trénovali iba v malej vode veci ako meniť masku, prístroj, používať prístroj druhého a podobné veci. Ďalší týždeň sme už šli do hĺbky 5 m a skúšali sme kotrmelce a výstupy až sme sa postupne prepracovali až na 18 m čo je maximum certifikovaného kurzu. Našťastie máme súkromný kurz, a tak nás naposledy zobral až do hĺbky 22,5 m k jednému vraku. Bola to nádhera, zážitok na celý život. V tejto hĺbke je to ako v inom svete. Všade naokolo je len voda. Je to ako uprostred veľmi vysokého a hustého lesa. Úžasné. Žiaľ fotoaparát na takú hĺbku nemám, tak sa budete musieť uspokojiť s obrázkami z pobrežia. Tu som ja a Radek,           a tu sme my a náš inštruktor.          A keďže väčšinou potápame až do večera tu je jeden bonusový obrázok ako vyzerá miesto, kde sa potápame.  

TAK! Polostrov Gallipoli sa preslávil hlavne počas prvej svetovej vojny, kedy tu proti sebe stáli spojenecké vojská pod vedením Winstona Churchila a na druhej strane turecké vojsko pod vedením dovtedy neznámeho Mustafa Kemala (ktorí neskôr vstúpil do dejín ako Atatürk – otec Turkov kto ho nepozná nevie nič o Turecku...).        Spojenci (Austrálčania, Briti, Novozélandania a Francúzi) sa tu pokúšali dobiť Dardanelskú úžinu (v minulosti Hellespont) a otvoriť tak druhú frontovú líniu a podporiť Rusko. Nepodarilo sa im to, a tak po deviatich mesiacoch bojov museli ustúpiť a takmer 500 000 vojakov na oboch stranách muselo byť započítaných do „strát“. Na celom polostrove je teraz národný park posiaty pomníkmi a cintorínmi (typický náhrobný nápis tu je: Believed to be buried in this cemetery – veríme, že je tu pochovaný).              Austrálčania sa vylodili na pláži ANZAC         a prvé dni sa im podarilo dostať sa na okolité vrchy a potom začala zákopová vojna a oni sa už nepohli ani o krok.        Turci mali pevné postavenia v bunkroch,        a tak prišli dlhé mesiace bojov a ostreľovania delostrelectvom.        Za návštevu ešte stoji pohorie „Sfinga“, ktoré tak nazvali austrálsky vojaci, ktorí boli pred vylodením na cvičení v Egypte.        Bola nás riadna skupina, takže sme sa zase zoznámili s kopou nových ľudí (Radek s Miňom sa zo „zdravotných“ dôvodov nezúčastnili – deň predtým sme boli totiž na jednej party....)    15. 10. 2006

TAK! Archeologické múzeum v Canakkale je dosť skromné.        Hlavnou atrakciou sú v roku 1959 objavené pohrebné dary z „Dardanovho tumulu“ (Dardanos bol panovník tejto oblasti a tumulus je pohrebné miesto), ktorý sa nachádza desať kilometrov na juhozápad od Canakkale blízko kempu Dardanos. Mimo iného tu objavili zlaté šperky, nádoby z alabastru a sošku Afrodity zo 4. storočia pnl. Najnovšie do múzea pribudli aj nálezy z Tróje.        25. 10. 2006

TAK! Hrad Çimenlik alebo tiež Sultaniye Kale (Sultánov hrad) bol tak isto ako protiľahlý hrad Kilitbahir dal postaviť sultán Mehmet Fatih (Mehmed II. Dobyvateľ) v roku 1454.          Dodnes je tento hrad súčasťou obranného systému Dardanel a preto je v ňom zakázané robiť fotografie (Ako vo všetkých vojenských objektoch, a preto sú fotky také aké sú... Ono ťažko sa fotí keď vás stále prenasleduje nejaký vojak a niečo na vás pokrikuje.) Tento hrad dal pravdepodobne názov celému mestu Çanakkale (Hrncový hrad). V interiéry sa momentálne nachádza vojenské múzeum a zbierka artefaktov z 1. svetovej vojny. Časť exteriéru je vyhradená námornému múzeu          a delostrelectvu.    22. 10. 2006

TAK! Dydima bola kedysi vedľa Delf najvýznamnejšou gréckou veštiarňou. Nachádza sa tu jediná pamiatka, ale aká! Najväčší chrám boha Apollóna v gréckom svete.          Po tom, čo Peržania v roku 494 pnl. Pôvodný chrám zničili, začalo sa už za Alexandra Veľkého s výstavbou nového chrámu. Jeho stavba trvala viac ako 650 rokov (približne 300 pnl. až 350 nl.) a napriek tomu nebol tento rozsiahly projekt nikdy dokončený (chrám bol tak obrovský, že sa žiadnemu architektovi nepodarilo zastrešiť túto stavbu).          Všetko to začalo posvätnou studňou, z ktorej vychádzali výpary, ktoré privádzali chrámové kňažky do extázy, počas ktorej k nim „prehováral“ Apollon. Takto získané veštby potom tlmočili čakajúcim návštevníkom. Okolo tejto studne postavili chrám (približne 4 x 5 metrov) a okolo tohto chrámu postavili ďalší chrám (približne 20 x 60 metrov a vysoký viac ako 15 metrov),        a akoby to nestačilo tento veľký chrám obkolesovalo 122 stĺpov vysokých 18 metrov.      

TAK! Milét kedysi najväčšie grécke mesto bolo svojho času obklopené zo štyroch strán morom. Dnes by ste ho tam ale hľadali zbytočne. Rieka Buyuk Menderes (Veľký Meandros) zaniesla ústie do mora, a tak je Milét od 14. stor. vnútrozemským mestom. Z tohto mesta pochádzal napr. slávny matematik a astronóm Tháles. Ešte spomeniem, že v roku 494 pnl za zle pripraveného povstania proti perzskej nadvláde boli takmer všetci milétsky muži zabitý a ich ženy a deti odvlečené do otroctva. Neskôr v helénskej dobe mesto vďaka Rímu opäť rozkvitlo a väčšina pamiatok je práve z tohto obdobia. No, pravdu povediac v porovnaní s tím aké veľké a významné bolo svojho času toto mesto sa tu tých pamiatok moc nezachovalo. Najkrajšie je samozrejme divadlo (2. stor.),                z ktorého ma najviac zaujali zachované schodiská a chodby v útrobách divadla,          po ktorých sa dostanete až na samotný vrchol amfiteátru.            A samozrejme Faustinine kúpele so sochou boha riek Maiandra, z ktorej vytekala voda priamo do bazéna.        Tieto veľkolepé kúpele mali podlahové vykurovanie, päť horúcich bazénov, jeden plavecký bazén a nádhernú mramorovú vstupnú halu.        

TAK! Mesto Priene bolo vo 4. stor. pnl znovu skvostne vybudované, keď sa pôvodný prístav kvôli nánosom ocitol na súši. Pravouhlá sieť ulíc je majstrovským príkladom architektonického plánovania Hippodama z Miletu.        Podľa mňa už samotný výber miesta je úžasný či už kvôli vrchom v pozadí           ako i výhľadu z Athéninho chrámu.              Na stavebných nákladoch na tento chrám sa podieľal už i samotný Alexander Veľký.          Prién vykazuje, na rozdiel od Efesu a Milétu, predovšetkým grécke a len v malej miere rímske prestavby. Za návštevu určite stojí i divadlo,        ktoré je špecifické mramorovými trónmi okolo javiska.  

... Južne od Efesu kráčajú kresťanský i moslimský pútnici spoločne borovicovým lesom ku kamennej kaplnke Panny Márie. Stojí na mieste, kam podľa legendy sv. Ján priviedol Pannu Máriu (uctievanú taktiež moslimamy), aby tu žila po Ježišovej smrti. Nález tohto miesta sa udial za veľmi zvláštnych okolností. Katolícky básnik Clemens Bretano zaznamenal mariánske videnie stigmatizovanej mníšky Anny Kathariny Emmerich (ktorá nikdy neopustila Nemecko a napriek tomu toto miesto presne opísala). Tieto dokumenty sa dostali na verejnosť až po jeho smrti. Francúzsky mnísi, ktorí pôsobili v tom čase v nedalekej Smyrne (Izmire) narazili na túto knihu a s jej pomocou našli toto návršie so zrúcaninami domu, ktorí presne popísala. Odborníci sa zhodujú, že jeho základy sú datované naozaj do obdobia prvého storočia. Od roku 1892 je "Mariin dom" Vatikánom uznávaný ako pútne miesto          Tento rok toto územie postihol veľký požiar a spálil väčšinu lesa, ale oheň sa "zázračne" nepriblížil k tejto kaplnke.      

TAK! Artemidin chrám, ktorí bol kedysi ospevovaný ako jeden zo siedmych divov sveta bol tri krát väčší ako athénsky Parthenon.                Je veľmi ťažké si ho dnes predstaviť, keď z neho zostal už len jediný stĺp.        Pred tím, než sa prístav ocitol na súši, stál mramorový chrám priamo u mora. V roku 356 pnl bol zničený duševne chorým Herostratonom, znovu postavený ešte vúčší a krásnejší a o pol tisícročia znovu zničený v roku 263 Gótmy.    

TAK! Na vrchole kopca nad mestečkom Selcuk sa nachádza bazilika sv Jána zo 6. storočia, ktorú dal vybudovať císar Justinián, aby tak označil miesto údajného hrobu svätého Jána.          Predpokladá sa, že jeho telo sa nachádza pod mramorovou doskou, ktorá je obklopená mramorovými stĺpmi a nachádza sa uprostred krížovej baziliky.    

TAK! Dedinky na pobreží egejského mora nie sú podľa európskych predstáv pôvabné, ale Sirince so svojimy tradičnými domčekmi stojí za návštevu.          Leží vo vinárksej oblasti a pôvodné bola čiste gréckou osadou, ale po turecko-gréckej vojne sa museli všetci jej obyvatelia vysťahovať a nechať svoje domy opustené. To je dôvodom prečo zostali takto zachované. Postupne sa do nich začali sťahovať tureci a kurdi, ktorí tu žijú teraz.      

TAK! Toto by stručne nešlo. Pre tých ktorí sa históriou zaoberajú apoň, tak trošku ako ja je Efes vrcholom antiky v Egejskom pobreží. Zatiaľ čo grécky efes dnes odpočíva v bažinách v okolí Artemidinho chrámu, jeho mladší "brat" bližšie k pobrežiu, ktorí bol v prvom storočí pnl hlavným mestom rímskej provincie Asia a mal údajne až 300 000 obyvateľov je doslova preplnený pamiatkami z helenisticko-rímskej éry, a preto sa pokúsim vybrať iba to čo najviac zaujalo mňa.  Arkadiana je ulica, ktorá spájala prístav a jadro (agoru) mesta.        Bola dlhá viac ako 530 metrov je dláždená mramorom a bola v noci osvetlená (Efes spolu s Rímom a Athénami ak sa nemýlim patrili medzi jediné mestá s pouličným osvetlením v tej dobe). Najkrajší výhľad je na ňu z divadla.        Divadlo patrí medzi najväčšie v antickom svete (ako sa vraví o takmer každom veľkom divadle). Pravdov je, že je v ňom miesto pre viac ako 24 000 divákov.          Celsova knižnica je najpozoruhodnejšou stavbou Efesu (jej rekonštrukcia trvala viac ako sedem rokov). V tejto dvojposchodovej budove bolo uschovaných viac ako 12 000 pergamonových zvitkov. Málokto ale vie, že je pôvodne hrobkou rímskeho konsula Celsa.          Efes ako každé rímske mesto mal samozrejme aj svoju agoru, s ktorej je dnes žiaľ už len zrúcanina a zachovala sa najmä vstupná brána.        Nemohol som nezachitiť pôvodné rímske verejné záchody...        Kurétska ulica oddeľuje verejné priestranstva Efesu od štátnej agory, ktorá bola určená výhradne pre rímskych občanov.        Ktorí tu mali vlastné divadlo, agoru, odeon            a iné budovy ako Hadriánov chrám          a Scholastičine kúpeľe s podlahový vykurovaním.        Nedaleko vchodu do štátnej agory sa taktiež nachádza hrob svätého Lukáša.        

TAK! Teos stručne a v krátkosti, aby som vás nenudil bol v 8. stor. pnl antickou osadou, v ktorej sa narodil aj básnik Anakreon. Dnes sú z neho len pozostatky a zrúcaniny, ktoré už z časti zarástli a stratili sa v olivových hájoch.          Mne sa podarilo nájsť Dionýsov chrám (najväčší v gréckom svete)          a pozostatky divadla.      

TAK! Izmir v minulosti známy ako Smyrna je dnes so svojimi viac ako 2 miliónmy obyvateľov tretím najväčším mestom v Turecku. Mesto má viac ako 5000 rokov dlhú históriu a okrem iného sa tu narodil aj samotný Homér, ale zemetrasenia a turecko-grécka vojna (počas, ktorej tri štvrtiny mesta zhoreli a boli zničné) nezanechali moc pamiatok. Ja som sa rozhodol navštíviť KADIFEKALE (hodvábny hrad), ktorý dal postaviť jeden z generálov Alexandra Veľkého a aj napriek odhováraniu všetkými sme tam nakoniec šli (chvíľu to vizeralo, že tam nepôjdeme, pretože sme museli v požičovni áut sľúbiť, že tam nepôjdeme inak nám vraj auto nepožičajú). Hrad Kadifekale sa nachádza na kopci nad Izmirom a celé "podhradie" je dnes obsadené "utešenými" kurdskými osadlíkmy a domáci obyvatelia Izmiru toto miesto nazývajú izmirským Harlemom... Vraj tu nemáme chodiť, pretože je tu sex, drogy, alkohol, kriminalita..., tak si vravím uvidíme. Videl som a uveril som. Vstup na vlastné riziko, ale výhľad bol krásny.          Odtiaľ sme zamierili do izmirskej agory, ktorá bola v rímskej dobe hlavním námestím a tržnicou zároveň. Dnes tu žiaľ zostali len základy a podzemné časti. Pôvodné rozmery agory boli 165x200 metrov a mala dve poschodia.        

TAK! Dnes sme začali našu "výpravu" po Egejskom pobreží. Začali sme Bergamou, kde sme si prenajali na 4 hodinky taxík a zamierili sme priamo na Pergamonský Akropolis.          Mesto Pergamon bolo známe hlavne svojou knižnicou, ktorá bola svojho času druhá najväčšia na svete po egyptskej Alexandrii, ktorá zo strachu, aby ju Pergamon neprekonal uvalila embargo na vývoz papyrusu, a tak sa v Pergamone začalo písať na ťenučké kúsky kože, ktoré boli zväzované do knižných blokov (kodexov). Egypťanov, ale nikdy neprekonali, pretože o sto rokov neskôr daroval Markus Antonius celú Pergamskú knižnicu svojej milenke, egyptskej kráľovnej Kleopatre. Z knižnice sa dnes už bohužiaľ nezachovalo takmer nič.        Rovnako Diov oltár najväčšia ozdoba tohto miesta už tu nie je, pretože ho nemecký archeológovia odviezli do Berlína za dosť pochybných okolností...        Najväčším skvostom, ktorý tu zostal je divadlo, ktoré patrí medzi najveľkolepejšie v antickom svete. Od javiska stúpa 87 rád sedadiel až do výšky 38 metrov.          Nad ním sa nachádza impozantný Trojánov chrám          z ktoré je úžasný výhľad na mesto Bergama        ako i na jeho jazero.          Takmer uprostred mesta sa nachádza Kizi Avlu (Červená hala), ktorá bola pôvodne postavená v 2. stro. ako svätyňa egyptského boha Serapida a v byzantskej dobe bola zmenená na baziliku. Pôvodne mala táto tehlová stavba rozmery 60x26 metrov.              A tím Pergamon nekončí. Na druhej strane rieky sa okolo posvätného prameňa nachádzajú pozostatky kúpeľných budov, chrámu a divadla, ktoré dohromady tvorili Asklepieion (svätyňa boha liečenia Asklepia). Je potrebné podotknúť, že s Pergamonu pochádzal aj známy lekár Galenos (zomrel roku 199). Do Pergamského Asklepieionu prichádzali ľudia posvätnou cestou,          po ktorej sa dostali do komplexu budov spojených s kúpeľnými a bahennými procedúrami,        odtiaľ sa cez podzemný tunel, ktorý slúžil ako autosugestívna a muzikoterapická prechádzka (pod podlahou tečie potôčik ktorý vytvára ukľudńujúcu atmosféru)        dostanete až k posvätnému prameňu, chrámom a divadlu.